Samostatnosť s požehnaním ODS
Referendum zrejme nebude
V noci z piatka na sobotu stvrdili svojimi podpismi Vladimír Mečiar a Václav Klaus dva dokumenty, ktoré zakladajú pozvolné, ale v porovnaní s predchádzajúcim „papierničko-milovským“ tempom predsa len značne urýchlené rozpúštanie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do dvoch samostatných štátov. Slová V.Klausa o deň neskôr, že hodnotiť vzniknutú situáciu ako rozpad štátu je predčasné, treba brať s takou rezervou, s akou ich vyriekol. V plnej miere k tomu oprávňuje obsah a dikcia partnermi schválených textov.
Niet inej cesty
Ako „politická dohoda“, tak aj jej súčasť - „návrh zásad programového prehlásenia federálnej vlády“ - teoreticky nechávajú (lebo ani nemôžu nenechať) otvorené dvere pre dvojvariantné vyústenie štátoprávneho sporu. Zároveň ale konštatujú najpodstatnejší fakt, a to, že priesečník predstáv rokujúcich strán o budúcom usporiadani ČSFR neexistuje. Respektíve existuje, ale nachádza sa už mimo priestoru vymedzeného termínom spoločný štát. Znamená to, že presne podľa očakávania zúčastnené strany uzavreli jedinú dohodu, aká bola medzi nimi možná - o rýchlom a civilizovanom rozchode pri udržaní spoločných orgánov v „prevádzkovom stave“ až do dňa oddelenia.Jednosmernosť dohody ODS - HZDS charakterizuje niekoľko priamych odkazov v prijatých dokumentoch: napríklad návrh na začlenení poslancov FZ do zákonodárnych zborov republík v prípade zániku federácie alebo úplne zbytočné vety o dobrej spolupráci po rozdelení. Jednoznačnou rečou hovorí aj úmysel výrazne redukovať orgány federálnej štátnej správy a navrhnúť presuny ďalších kompetencií na republiky. Táto časť návrhu programového prehlásenia je ale do značnej miery protirečením k pasáži, kde sa hovorí, že delikátna situácia federálnej vlády daná jej dočasným charakterom jej neumožňuje púšťať sa do krokov vedúcich k zásadným zmenám dnešného stavu. Naopak. V dohode niet ani zmienky o prípadných krokoch k znovuoživeniu funkcií federálnych inštitucií, ak by sa spoločný štát predsa len nebodaj udržal. Je jasné, že s touto možnosťou už reálne neuvažuje ani jedna strana.Čitateľný rukopis ODS nesie ustanovenie o iniciovaní procesu vedúceho do 30.9.1992 k dohode národných rád k vyriešení štátoprávneho usporiadania. Evidentná snaha čo najviac skrátiť neproduktívny a stratený čas neistoty a tápania sa stala rokovacou prioritou ODS hneď potom, ako sa ukázala nemožnosť dohodnúť sa s partnerom na federatívnom usporiadaní.
Podivuhodná koalícia
Po prvej schôdzke s Mečiarom nazval Václav Klaus štátoprávny program HZDS „precíznym a konzistentným scenárom odtrhnutia Slovenska“. Mal pravdu. Ústavný systém tohoto štátu postráda mechanizmy predvídajúce a riešiace krízy vyvolané jednostrannými aktami republík, práve preto sa ODS nedá nič vyčítať. Viac sa pre záchranu federácie urobiť nedalo. Mečiar ponúkol Klausovi na výber z dvoch alternatív - buď prijme jeho koncepciu likvidácie štátu a bude kooperovať, alebo nás čaká ťažká parlamentná a vládna kríza, ktorej nie je vidieť koniec, so všetkými z toho plynúcimi dôsledkami pre transformujúce sa hospodárstvo. V takom prípade by paralýza Federálneho zhromaždenia nakoniec prinútila k vystúpeniu zo spoločného zväzku republiku českú.Je nepochybné, že česká ľavica obviní Klausa z rozbíjania štátu alebo prinajmenšom z toho, že tento proces urýchlil. Samozrejme je to nezmysel, na prvých dvoch schôdzkach sa ponuka ODS pohybovala na samej hranici toho, čo sa ešte dá nazvať spoločný štát. Dve medzinárodno právne subjektivity, zásadná požiadavka HZDS, sú ale na jeden štát trocha veĺa.Faktom zostáva, že pri rozmontovaní federácie bude spolupracovať kuriózna koalícia slovenských národnych socialistov a českej konzervatívnej pravice. Veľmi pravdepodobné inštalovanie umierneného Rudolfa Filkusa na post federálneho premiéra nepochybne uľahčí vzájomnú komunikáciu pri likvidačných prácach. Napriek tomu sa dá predpokladať, že vybavovanie dennej agendy nebude bezkonfliktné a kolízie sa dostavia hlavne v záležitostiach ekonomickej povahy.
Referendum nie je povinné
Dúfať, že Mečiar príde k rozumu a zastaví rozbehnutý vlak je ilúziou. Václav Klaus ale napriek tomu tvrdí, že spoločný štát je ešte možné zachovať, ak to mieni vážne, môže myslieť iba na referendum. Žiadny iný spôsob neprichádza do úvahy. Toto slovo sa ale v oboch zmienenych dokumentoch - politickej dohode a návrhu programového prehlásenia - pozoruhodným spôsobom nevyskytuje ani raz a ťažko veriť, že nejde o zámer.Sám Klaus sa na priamu otázku novinára vyjadril, že ako metóda nie je referendum povinne predurčené ani vylúčené. Mečiar na rovnakú otázku spochybnil zákon o referende ako taký a zdôraznil kompetenciu národných rád ako jedine právne príslušných orgánov. V pozadí takto rezervovaných prístupov k najlegitímnejšej ceste rozdelenia štátu sa skrýva celkom správna úvaha, že zákonodárne zbory sa nebudú vediet dohodnúť či už na spôsobe prevedenia, časovaní, formulácii otázky, alebo na tom, či má byť iba na Slovensku, alebo v oboch republikách.Zdá sa, že Klausova viera v udržanie federácie je iba povinnou rétorikou, ktorá má za ciel zmierniť emocionálne reakcie na začiatok rozpadu. Klaus najlepšie vie, že eventuálny súhlas so spoločným štátom v referende nič nerieši a ČSFR zachraňuje iba akosi v prvom pláne. Hneď na druhý deň po vyhlásení výsledkov by totiž ODS a celá česká reprezentácia stáli pred úlohou temer identickou dnešnej: dohodnúť sa s Mečiarom na obsahu tohto spoločného štátu. Otvorilo by sa nové kolo nekonečného naťahovania o kompetencie.Aký taký zmysel by malo referendum okamžité, ešte pred deklarovaním zvrchovanosti a prijatím slovenskej ústavy tak, ako to pôvodne navrhovala ODS. Idea to ovšem bola absolútne nepriechodná. Dôvody nechuti HZDS vypočuť si mienku národa vysvetlil v talianskych novinách La República jeden z najpovolanejších - Mečiarov nádejný kandidát na post slovenského ministra kultúry Dušan Slobodník. Bez obalu priznal, že dnes by ešte pre samostatnosť väčšina nehlasovala, ale po demontáži federálnych médií sa za istý čas referenda už nebojí.
