Sudetští Němci

Kolektívna vina

Ak stanovisko historikov vychádza z názoru, že „odsun nebol založený na princípe uznania kolektívnej viny“ sudetských a karpatských Nemcov, tak ide o nepravdu. Akt vyhnania sa udial práve na uznaní a materiálnom presadení kolektívnej viny všetkých našich Nemcov za zločiny nacizmu nielen hitlerovského - „ríšskeho“, ale aj henleinovského „nášho“. Termín „kolektívnej viny“ síce nebol obsiahnutý v žiadnom dokumente, súvisiacim s neľudským aktom vyhnanstva, ale bol zakotvený v samej podstate odsunu, v jeho uskutečňovaní a konečnej realizácii. Rozhodujúcou kategóriou, podľa ktorej sa vyhnanie udialo, bola príslušnosť k národnosti. Prezidentské dekréty, na základe ktorých sa vyhnanie uskutočnilo, stanovili presne, kto bol k vyhnanstvu odsúdený: ak nevolil za predmníchovskej republiky nemecké strany, ak nebol príslušníkom nemeckých strán a odborov, stačilo, ak sa v rodine hovorilo po nemecky - už to bol dostatočný dôvod k vyhnanstvu a strate československého štátneho občianstva.

Hanba nášho práva

Historici nesúhlasia so zrušením prezidentských dekrétov, ktoré akt vyhnanstva právne zakotvili, lebo vraj tvorili „právnu základňu pre potrestanie vojnových zločincov vôbec“. Pokiaľ dekréty postihovali vojnových zločincov a kolaborantov, plnili očistnú úlohu a boli oprávnené. Ak však zakotvovali zásadu straty občianstva, majetku a vyhnanstva pre ľudí, ktorí sa neprevinili ničím než svojou národnosťou, tieto ich aspekty boli protiprávne, zakladajúce zločinné jednanie a právne neobhájiteľné. Vychádzajúc z tejto skutočnosti považujem osobne tieto dekréty za neudržateľné, za hanbu nášho práva a ich zrušenie za očistný - hoci symbolický - akt. Na základe týchto dekrétov stratili svoje majetky aj tí sudetskí a karpatskí Nemci, ktorí neboli vyhnaní, ale zostali žiť v našom štáte (tzv. odborníci). Na začiatku 50.rokov im bolo vrátené naše štátne občianstvo, majetky však už nie. Ak sa uznáva zásada, že sa nemá vracať ukradnutý majetok spred 25.februára 1948, títo naši nemeckí občania svoj protiprávne ukradnutý majetok nedostanú, zostávajú žiť medzi nami ako občania druhej, nižšej kategórie.

Aktivisti ušli trestu

Stanovisko historikov vychádza z tvrdenia, že „valná“ časť sudetských a karpatských Nemcov sa stala nástrojom hitlerovskej expanzie. Isteže, aktivistická časť henleinovského hnutia pomáhala nacistickej agresii, zaslúžila si odsúdenie a potrestanie. Ale túto aktivistickú časť nemožno stotožňovat s viac ako tromi miliónmi ľudí, ak vieme, že totalitárny aktivizmus neprevyšuje 10–15% populácie. Neuvádza sa už, že na hitlerovskú agresiu doplatili tisíce sudetských Nemcov, antinacistov, sociálnych demokratov, kresťanov a iných príslušníkov nenacistických strán, odborov a spolkov, že povedľa Židov, komunistov a socialistov putovali do koncentrákov aj oni, ďalej že v sudetských oblastiach bol silný a početný protihitlerovský odboj, ktorý bol potláčaný s nie menšou brutalitou ako odboj iných národov. Obchádza sa skutočnosť, že na protest proti nacizmu emigrovali tisíce sudetských Nemcov.

Sudetským Nemcom sa kladie za vinu násilné vyhnanie českého obyvateľstva z pohraničných oblastí. Toto vyhnanie nemožno ničím ospravedlniť, ale nemožno ho mechanicky pričítať celému sudetonemeckému obyvateľstvu, ak vieme, že tam už pôsobila tiež nacistická štátna moc Tretej ríše.

Akt paušálneho odsunu pomohol aktivistickým nacistom z radov sudetských Nemcov neodpykať si trest: ak ich súdy odsúdili na vysoké tresty na slobode, či až doživotie, či 10–15 rokov, odpykali si rok či dva a zahrnutím do odsunu sa im trest skončil. Naopak, ťarchu trestu vyhnanstva niesli mnohí nevinní ľudia.

Prevládla nenávisť a pomsta

V politickom myslení Spojencov, ktoré prijalo projekt odsunu, by sa žiadalo viac diferencovať: Američania a Angličania mali v tejto veci sotva totožný názor ako Jozef Stalin a s vyhnaním Nemcov sotva spájali tie ciele, ktoré napokon Stalin realizoval. Keď sa Atlee s Trumanom v Postupimi v auguste 1945 nesmelo opýtali sovietského vodcu, čo sa deje s odsunom Nemcov, Stalin sa im zasmial do tváre, akože si prajú podávať horčicu po jedle - odsun je predsa už skončený! Spolu s historikom Milošom Hájkom si kladiem otázku, či by Spojenci boli tak naliehali na našu vládu, aby vyhnala Nemcov, keby im sama čs.vláda sústavne nekládla túto požiadavku tak nástojčivo. Áno, sudetskí Nemci mali alternatívu zostať, keby neprevládla nenávisť a pomstychtivosť politikov, ktorí sa skutočne „nezastavili pred ničím“ (Prokop Drtina) a našich Nemcov dôsledne „vylikvidovali“ (E.Beneš roku 1945 v Brne, Prahe a Tábore). Zločiny spojené s vyhnaním nás prenasledujú dodnes a nedajú sa vymazať prehláseniami či stanoviskami akokoľvek objektívne sa tváriacimi.

Povinnosťou historikov je hľadať a nachádzať historickú pravdu, aj keď je krutá či nepríjemná. Ak stránia nacionalizmu svojho národa, nemyslím si, že mu pomáhajú, aspoň nie v širšej historickej perspektíve, ktorá by sa mala životodárne premietať do budúcnosti. Odporuje to historickej etike nazývať veci pravým menom - zločin zločinom, vraždu vraždou.

Autor je historik a publicista. Zabývá se otázkami československo-německých vztahů a československých Němců.