„Každé hnutie, ktoré sa usiluje o posilnenie funkcie štátu, snaží sa umelo zavádzať sociálne prvky a zdôrazňuje národný aspekt v ekonomike, vedie nakoniec vždy k určitému radikalizmu a ľavičiactvu. Mohlo by to naozaj skončiť tým, čo sa nazýva národným socializmom.“
Ing.Jozef Kučerák se narodil v Hronci roku 1939. Absolvoval Vysokou školu ekonomickou v Bratislavě, kde od roku 1967 působil jako odborný asistent. Později se stal vědecko- výzkumným pracovníkem. Zabýval se ekonomickou a sociální politikou, analýzami a porovnáváním životní úrovně. V roce 1989 byl jedním ze zakladatelů Koordinačního centra VPN. V lednu 1989 byl jako zástupce tohoto hnutí zvolen do Federálního shromáždění. V červnu se stal členem vlády SR, zastává funkci místopředsedy vlády pro ekonomickou reformu.
Jakou má podle vás slovenský národ představu o podobě federace a jak chce svou republiku definovat?
Niektoré hnutia a politici si vytvárajú svoje predstavy o spôsobe spolužitia s Českou republikou bez ohľadu na to, ako si spoločné spolužitie predstavuje druhá strana. To považujem za nekorektné. Nie je predsa možné naformulovať ústavu, predložiť ju partnerovi ako hotovú vec a povedať: žij s nami za podmienok, ktoré sme určili my. Ľudia musia pochopiť, že k tomu, aby sa mohol národ alebo republika národne i občiansky realizovať, potrebuje demokratické prostredie a nie dajaké národné osamostatnenie.
Musíme brať do úvahy, že demokracia je krehká záležitosť, ktorá vyhovuje slušným a tolerantným občanom. Títo občania nevolia k presadzovaniu svojich predstáv mítingové formy, a tak sa vidí, že ich je málo. Na druhej strane je pravda, že behom desaťročí totality sa v ľuďoch zakódoval strach, ak majú v určitých nepríjemnych situáciach prejaviť svoj názor. Som presvedčený, že tzv. mlčiaca väčšina sa nakoniec proti útokom na demokraciu postaví. Ale ide o to, aby nebolo pozde.
Určitou samostatnost Slovenské republiky měl vyřešit kompetenční zákon. Dnes se zdá, že skončil ve slepé uličce: ze Slovenska je považován za „kosmetickou úpravu“ a v Čechách se lidem zdá, že přináší jen samé komplikace.
Patril som medzi tých, ktorí kompetenčný zákon presadzovali. Prenos kompetencií som chápal ako medzičlánok na povzbudenie chuti jednotlivých občanov podnikať. Zastávam názor, že vecné stránky ekonomiky sa dajú riadiť decentralizovane v republikách, ale systémové musia zásadne zostať v rámci federácie. To znamená spoločnú banku, menu, jednotnú koncepciu zahraničného obchodu a rovnaké zákonodarstvo v oblasti pracovných vzťahov. Žiaľ, niektorí slovenskí ekonómovia vo vyšších funkciach pochopili schválenie kompetenčného zákona tak, že vláda SR ním získala pravomoc priamo rozhodovať o ekonomike. Bol to pre nich vítaný návrat k administratívnemu riadeniu hospodárskeho života: v našich ústredných riadiacich orgánoch sa aparát razom zväčšil o tisíc ľudí. To je jedna z vecí, ktorá spôsobuje problémy.
Ďalším nepochopením je, že pre časť slovenskej reprezentácie predstavujú kompetencie prvý krok k tomu, aby sa na Slovensku riešili i systémové záležitosti ekonomiky. Obyčajne sa tak deje pod zámienkou, že je to jediná možnosť, ako si ako republika alebo národ môžeme riešiť vlastné hospodárske problémy. To ale nie je pravda. Keď vychádzame z historických i praktických skúseností, malá republika si nemôže riešiť problémy tým, že sa izoluje. Práve preto, aby mohla veľkorysejšie a koncepčnejšie riešiť vlastné špecifické problémy, musí sa spojovať s inými ekonomikami. Ak dnes niektorí slovenskí politici hovoria, že nemáme možnosť sami rozhodovať o riešení našich národných špecifík, klamú občanov. V podstate im pri tom ide o jediné: spochybniť federáciu.
Na Slovensku se začalo volat po tzv. změkčení ekonomické reformy. Zdůvodňuje se to určitými zvláštnostmi tamní situace. Co byste k tomu jako ekonom řekl?
Zmäkčením reformy by sme boli sami proti sebe. Eště viac by sme zaostávali za českou ekonomikou, nehovoriac o ekonomikách iných. Hrozil by nám naprostý kolaps. Túto variantu dnes môžeme vidieť trebárs na moskovských obchodoch. Zvýšenie minimálnej mzdy, dôchodkov či iných sociálnych príjmov si proste chudobná ekonomika nemôže dovoliť. Česká ekonomika je na tom rozhodne lepšie než ekonomika slovenská, ale rozhodne nie preto - ako sa občas zjednodušene hovorí -, že by slovenská ekonomika doplácala na českú politiku. Špecifiky v slovenskej ekonomike predsa nemajú národný charakter: zbrojný priemysel, továrne ťažkej chémie alebo spracovateľský priemysel boli vybudované bez ohľadu na akékoľvek národné zvláštnosti, z toho musíme vychádzať. Boli vybudované zo strategických dôvodov a tiež jednoducho preto, že si tak slovenskí komunistickí vodcovia budovali vo svojich rodných mestách akési pamätníky. Rovnako ako nemajú rozdiely našich ekonomík národný charakter, nemôže ich mať ani ekonomická reforma. A chcem v tejto súvislosti zdôrazniť, že väčšie zaostávanie slovenskej ekonomiky sa dá riešiť iba v úzkych náväznostiach a spoluprácou s českou ekonomikou.
Co podle vašeho názoru nejvíc ohrožuje reformu na Slovensku?
Zmienil by som sa o troch nebezpečenstvách. Prvé spočíva v našom ľavicovom zmýšľaní a v potrebe silnej ruky štátu, po ktorej mnohí z nás - hoci i nevedomky - stále volajú. Veľa ľudí zo zvyku dôveruje kolektívnemu alebo spoločenskému vlastníctvu, zatiaľ čo voči súkromným podnikateľom, neviditeľnej ruke trhu a súkromnému vlastníctvu cítia averziu a podozrenie.
Druhé nebezpečenstvo je v populizme niektorých slovenských politikov, ktorí sa snažia verejnosti nahovoriť, že prechod od totalitnej ekonomiky k ekonomike tržnej sa dá zvládnuť bez obetí. Pritom je to celkom naopak: občan musí byť informovaný, že bez obetí to nepôjde. My nemôžeme v tomto období nikomu zabezpečiť rast materiálnych podmienok, podnikom zvyšovanie produkcie alebo idylickú stopercentnú zamestnanosť ako v minulosti.
Tretím nebespečenstvom je národovecký aspekt, ktorý do ekonomiky posúva nacionálne problémy. V niektorých ekonomických kruhoch sa objavili názory, že nám hrozí židovský kapitál a ovládnutie. Na Slovensku by sa vraj mal preferovať slovenský kapitál. I takové extrémy existujú.
Tržná ekonomika je založená na tom, že sa ľudia dokážu zblížiť bez ohľadu na rasu, náboženstvo alebo územie. Opak by znamenal katastrofu.
O co dnes usilují reformní komunisté z roku 68, seskupení v Nezávislém sdružení ekonomů - NEZES?
V roku 1968 som patril ku generácii mladých ekonómov, a už vtedy sme si uvedomovali, že časť politikov a ekonómov ponúka slovenskému národu namiesto demokracie tzv. dokonalú federáciu. Ich prácu potom úspešne využil Husák: predložil Slovákom model federácie, ktorá bola ku ich prospechu, ale zato im ukradol demokraciu. A tí istí ľudia, ktorí vtedy svojim spôsobom neuspeli alebo ktorých koncepcia bola síce realizovaná, ale oni sami v normalizačných čistkách vypadli zo hry, sa dnes znovu snažia o to isté. Preferujú národné prvky a sú pre taký model federácie, ktorý de facto vedie k samostatnosti Slovenska.
Bratislavskí ekonómovia sú celkom malá obec a takmer všetci sa poznáme. Mnohí z tých, ktorí dnes kriticky vystupujú proti radikálnej ekonomickej reforme a udeľujú rady, ako ju urobiť lepšie, sa eště donedávna zaoberali výukou Karla Marxa a prekladmi jeho diel. Angažovali sa i po „straníckej línii“ a ich ekonomické postoje nevzbudzujú dôveru. Sami to nakoniec potvrdili svojou deklaráciou, kde navrhujú napríklad colnú úniu medzi Čechami a Slovenskom, hovoria o zvýšení právomoci v oblasti bankovníctva. Tým celkom jasne spochybnili federáciu.
Podle posledních průzkumů má širokou podporu slovenské veřejnosti platforma premiéra Mečiara. Jak se její vznik projeví ve vládě?
Odchodom premiéra do novej platfomy sa spolupráca vo vláde veľmi skomplikovala a eště skomplikuje. Rada VPN charakterizovala spôsob založenia novej platformy a ich ideové východiská ako pokus o ľavicový puč. Každé hnutie, ktoré usiluje o posilnenie funkcie štátu, snaží sa umelo zavádzať sociálne prvky a zdôrazňuje národný aspekt v ekonomike, vedie nakoniec vždy k istému radikalizmu a ľavičiarstvu. Mohlo by to naozaj skončiť tým, čo sa nazýva národným socializmom.
Co v této souvislosti můžete říci o návštěvě pana Mečiara v Moskvě?
Nebol by som nadšený, keby mala spolupráca medzi Slovenskom a ZSSR dostať charakter akejsi ekonomickej pomoci. Na akúkoľvek pomoc zo strany ZSSR sme obyčajne vždy doplatili a mala trvalé následky. Stačí pripomenúť rok 1947, kedy Československo dostalo pomoc vo forme obilia a túto pomoc potom muselo splácať stratou demokracie, samostatnosti a nakoniec i stratou politickej i ekonomickej suverenity.
A poslední otázka: jaký je váš názor na lustrace na Slovensku?
Pôvodne som bol proti lustráciam, lebo som bol presvedčený, že spôsobia nepríjemné podozrievanie a násilný pohyb profesionálnych zmien. Dospel som však k názoru, že lustrácie sú potrebné - minimálne na úrovni ústavných a vládnych činiteľov. V predchádzajúcom období si mnohé osobnosti slovenskej politiky vo významných funkciach urobili svoje súkromné lustrácie a poznatky potom zneužívali vo svojej činnosti. Tým, že proces lustrácií dostane zákonný charakter, skončí pre týchto ľudí možnosť robiť politiku pomocou akéhosi psychického vydierania."
