Chvála a práva menšin

Na Slovensku Charta prakticky neexistovala - doktores Kusý a Šimečka odpustia - čo je možno jeden z menej pozitívnych príkladov odlišnosti našich dvoch bratských národov. Zato tam o čosi neskôr vznikli viaceré kresťanské iniciatívy s možno o málo obmedzenejším spoločenským záberom, zato o čosi väčším počtom prívržencov. Aj to však bola mizivá menšina spoločnosti. Napriek tomu sa chrbtica dnešného spoločenského vedenia regrutovala z týchto kruhov právom. Lebo takisto ako menšina slovenského národa povstaním v auguste štyridsiateho štvrtého umožnila mlčiacej väčšine rehabilitovať sa pred svetom za činy vládnúcej fašistickej a dosť početnej menšiny, tieto skupiny statočných tvárou v tvár primitívnej moci demonštrovali, že občianska slušnosť je nadradená ideológiam, a umožnili našim národom nájsť stratenú hrdosť a oprieť sa v rozhodujúcom okamihu o svoje lepšie tradície a vlastnosti, na existenciu ktorých sme už takmer zabudli.

Včerajší páriovia sa stali mocenskou elitou a to je to najlepšie, čo sa našim národom mohlo stať. Radi im odpustíme občasné potknutie zapríčinené nedostatkom skúsenosti. Ale neradi by sme, aby zabudli, odkiaľ a v mene čoho sa dostali tam, kde sú. Tí, čo včera mali odvahu právom kričať „kráľ je nahý“, musia byť pri výbere vlastných mocenských šiat celkom mimoriadne opatrní.

V tom krátkom čase, ktorý od lanského decembra a tohoročných volieb uplynul, sotva možno žiadať prenikavé reformy, dá sa však očakávať akási generálna línia. Čoraz viac mám dojem, že takou dominujúcou líniou je politická neistota našich mocenských elít v ich vzťahu k menšinám. Demokratické slovenské orgány, zneistené separatistickou krikľúňskou menšinou, namiesto programatického odmietania reagujú taktizovaním a stupňovaním vlastných nacionalistických požiadaviek.

Rovnako české a federálne orgány taktizujúc ustupujú požiadavkám slovenských partnerov a všetci halia svoj nedostatok koncepcie a politickej statočnosti do fráz niekedy až príliš pripomínajúcich časy nedávno minulé a do kabinetných rokovaní, o ktorých sa dozvedáme rôzne verzie a aj to ešte po kúskoch.

Sú však aj menšiny, do ktorých sa nebojíme oprieť s väčším dôrazom, či už ide o menšinu poľských turistov, menšinu Maďarov usadených na Slovensku alebo menšiny rumunských utečencov, vietnamských či kubánskych gastarbajtrov, černošských či arabských študentov, do ktorých sa pokojne púšťame už na občianskej úrovni vo vedomí šafárskej nadradenosti.

Menšiny, ako som sa pokúsil ukázať, majú nesmierny pozitívny význam a ich spoločným menovateľom je, že ich práva treba inštitucionálne chrániť. Demokracie sa vyznačujú tým, že to robia veľkoryso ponad práva dohodnuté všeobecne spojenými národmi či helsinskými konferenciami.

Odborníci prepáčia, ale hoci som vyštudoval politické vedy na slušnej západnej univerzite, neviem presne, čo je úradný a štátny jazyk a či nám ho treba, ani neviem, ako účinne zabrániť škandálnym colným prehliadkam na čs.-poľských hraniciach. Viem ale, že keď som v päťdesiatych rokoch študoval v Nitre, boli tam dvojjazyčné nápisy a dnes nie sú, viem, že je absurdné najprv vytvoriť cudzojazyčnú školu a potom obmedzovať rozsah, v ktorom sa na nej smie vyučovať v cudzom jazyku. Takisto viem, že je absurdné, keď jediná zo susedných krajín, s ktorou nemáme normálny turistický styk, je Poľsko, ktorého občania a dnešná politická reprezentácia v uplynulých rokoch toľko - a nezištne - urobili aj pre našu slobodu. Tu nepomôže, keď aj sám prezident donkichotsky demonštruje na poľských hraniciach. Vláda mala radikálne zakročiť dávno predtým.

Za 22 exilových rokov som žil v rôznych krajinách a menšinou som vlastne od narodenia. Uisťujem vás, že viem, čo hovorím, keď poukážem, že väčšina welšanov nevie po walesky, ale zato existuje waleská, štátom dotovaná televízia a nik neurčuje, čo sa smie na waleských školách vyučovať po walesky a čo nie. V Južnom Tyrolsku sú dvojjazyčné iba úradné nápisy a ani tie nie všetky a Talianom to až tak nevadí. Všetko ostatné je po nemecky.

Mohol by som pokračovať. Skončím však pripomienkou o potrebe veľkorysosti voči menšinám a konštatovaním, že je škoda, že spolupráca československej, maďarskej a poľskej opozície sa naštrbila, len čo väčšina z nich prišla k moci. Obávam sa, že nie bez našej viny.