Federácia pred revoluciou a po nej

S akou kvalifikáciou, za aké zásluhy a hlavne s akými inštrukciami vykonávajú svoje funkcie?Na tej istej strane denníka pod titulkom Čas druhé revoluce kritika bolševickej mafie, ktorá v mene falošného sametu ostala vo funkciách a sabotuje a kradne, kde sa dá. Hneď pod tým informácia o novele zákona, ktorá umožňuje komunistovi Štěpánovi beztrestnosť za preukázaný trestný čin, spáchaný ešte pred vydaním nového zákona. Právnici mlčia, lebo je to pre delikventa výhodné. A čo právne povedomie verejnosti, po 50 rokov zanedbávané? Nie som proti miernosti a úsmevnosti revolúcie, ale akosi mi vadí, že si ju tak ľahko nechávame podkopávať zprava i zľava a že tí, ktorých sme si na to zvolili, nie sú schopní rozhodných akcií ani vecných argumentov proti rozbíjačom. A predsa, ubehlo sotva 8 mesiacov od neuveriteľného dňa, keď sme s Pavlom Tigridom spolu gratulovali novozvolenému prezidentovi a potom šli pomaly pešo dole z Hradu až do centra a vymieňali si úžasné dojmy z návratu - on po vyše štyridsiatích, ja po vyše dvadsiatích rokoch. Dnes zážitok rovnako neuveriteľný, keď si dojmy vymieňam so zmieneným ruským priateľom, kterému jeho abstraktná poézia v próze vychádza v Moskve v polmiliónových nákladoch (nedosiahnuteľný sen našinca, i keby písal bestselery).- Aká nádherna je tá vaša Praha, hovoril s plným vedomím mojej slovenskosti lebo z jeho pohľadu je Praha spoločným vlastníctvom. A z jazyka Vám ešte nezmizli tie krásne slová ako „prosím“, aj keď ich predavačka vyslovuje s takou istou aroganciou ako tá ruská, ktorá hovorí „sljeduščij“ (další), dodává priateľova žena. Aby ju vyviedol z omylu, ignoruje nás, hovoriacich po rusky, čašník v kaviarni Slavia tak systematicky a nakoniec obslúži s toľkou hrubosťou, že mi nedá než pri odchode mu odkázať po kolegovi, že sme všetci pracovníci zahraničného rozhlasu, ktorý po celé roky pomáhal túto revolúciu pripravovať. Nedelili sme ju na poľskú, československú, či ruskú a deliť ju na slovenskú a českú by nás ani nebolo napadlo. Niektorých však asi áno. Už vtedy.V strahovskom kláštore, v pamätníku národného písomníctva (českého, ale to by mi nevadilo, keby len Matica slovenská chcela vytvoriť čosi podobné v Martine) mi staršia pani hovorí, že sa bojí, že revolúciu nedotiahneme do konca. Ale teraz je to na vás, na všetkých, musíte hlasito kričať, ukázať, že si republiku nedáte rozbiť, poukazujem na jej konkrétnejšie obavy.- Veď hej, len či to tam hore budú chcieť počuť, akosi rýchlo sa prispôsobili starým mocenským zvykom, obáva sa, ale hned dodáva: - Nebojte sa, ja som stará rebelka, ja kričať neprestanem. Pochádzam z Tábora, to Vám azda hovorí všetko, dodáva a ja len dúfam, že bude dosť táboritov keď a keby malo ísť do tuhého. Hneď vonku sa presvedčujem, že táboritov treba vždy. V prekrásnom barokovom kostole Nanebovzatia panny Márie sa koná svatba a svatobčania prišli až z Mníchova. Mladý muž v kňažskej sutane, ktorý vysavačom čistí vchod, nás odháňa tak neomaleno, že si nemôžem odpustiť pripomenúť mu, že svatby sú udalosti radostné, kňazi sú služobníkmi Pána a svojich ovečiek a kostoly boly pre ľudí už dávno pred jeho narodením. Akoby na odpoveď večer pri omši visí nad vchodom tabuľka s nápisom: „STOP TURIST“ vrátane chyby v cudzojazyčnej výzve. A ja spomínam na Václava Malého, „konferenciéra“ sametovej revolúcie, ktorý sa dnes s farníkmi modlí za prezidenta hoci by iste mohol byť vedľa neho. Je to všetko naozaj iba osem mesiacov?